Školy chceme dokonale bezpečné. Ale život je aj nebezpečný. Upracme si v prioritách a neobetujme zdravý vývin detí.

Zatvorenie škôl bol jeden z prvých dôsledkov pandémie. Rozhodlo sa o tom len dva dni po potvrdení prvého infikovaného na Slovensku. Bolo to ešte skôr než sa zatvorili hranice a zaviedli mnohé iné opatrenia. O školách sa neustále diskutuje, argumentuje, ale bohužiaľ im to zatiaľ len veľmi málo pomáha dostať sa bližšie k školákom.  Ak by som mala popísať svoje postrehy z uplynulého roka diskusií o otváraní škôl, zhrnula by som ich do troch nasledovných skupín: (1) výstražné svetlá, (2) pasce, (3) smerovky ukazujúce cestu von z tunela.

1. VÝSTRAŽNÉ SVETLÁ

Spôsob, akým tento problém uchopujeme, ako o ňom rozprávame, akým spôsobom používame argumenty vyvoláva a upevňuje u detí a dospievajúcich presvedčenie o tom kto sú, akú úlohu zohrávajú v šírení pandémii, aký je život “tam vonku”. Z toho vyplývajú prvé dve výstražné svetlá, ktoré by sme nemali vypínať v žiadnej verejnej či súkromnej diskusii, lebo čo je vyslovené, býva i počuté a čo je počuté, to si potom žije svoj život v duši.

SOM “VRAŽDIACE MONŠTRUM”

Vášnivo diskutujeme o tom, čo spôsobí otvorenie škôl, mobilita školákov, ako školáci prispejú k šíreniu pandémie a zvýšenej úmrtnosti. Mali by sme mať stále na pamäti, že spôsob, akým sa o deťoch a dospievajúcich rozpráva, aké reálne či možné dôsledky sa im pripisujú – a najmä preto, že to trvá už rok – ovplyvňuje formovanie ich presvedčení o sebe. A nikto z nás nechce, aby deti a dospievajúci uverili, že sú  “vraždiace monštrá”. 

BYŤ S ĽUĎMI JE ŽIVOTU NEBEZPEČNÉ

Rovnako živenie negatívnych emócii, obzvlášť strachu z aktivít ako je stretávanie s priateľmi, pohyb medzi ľuďmi, fyzický kontakt, ktoré sú nielen prirodzené, ale aj nevyhnutné pre prežitie, pre vývin – navyše ak je dieťa či dospievajúci voči tomu vnímavý a nedajbože to aj rodina posiluje v snahe byť zodpovednými – môže byť veľmi nebezpečné. Po roku sa to už môže stať návykom, fóbiou, niečim nad čím už strácame kontrolu a návrat k zdravému prežívaniu môže vyžadovať odbornú intervenciu.

NEMÁM KAM ÚJSŤ, NIKTO MA NEPRÍDE ZACHRÁNIŤ

Treťou výstražnou kontrolkou, ktorá by nám mala blikať v našich rozhovoroch o pandémii a školách je perspektíva tichých obetí. Pre deti a dospievajúcich žijúcich v skutočnom ohrození je situácia zatvorených škôl a lockdownu zároveň situáciou zatvorených dverí k úniku, ale aj k pomoci. Mnohé z nich naše diskusie interpretujú ako správu “Nemám kam újsť a nikto ma nepríde zachrániť, lebo “oni” – tí ostatní – sa o svoje deti postarali a tie dvere nepotrebujú”. Zďaleka nie všetky deti a dospievajúci majú to šťastie, že ich rodiny dokážu kompenzovať dôsledky pandémie a protiepidemických opatrení a dokážu byť bezpečnou a komfortnou bublinou.

Skúsme si pred každou diskusiou zapnúť tieto tri výstražné svetlá a vyhnúť sa viktimizácii detí a dospievajúcich, neposilovať negatívne emócie a nezabúdať na tiché obete.

Postavičky v detských hrách už tiež “prešli” na dištančné vzdelávanie a kontakty vo virtuálnom priestore.

2. PASCE

Koľkokrát sa pokúšame školy otvoriť, toľkokrát padáme stále do tých istých pascí.

ZLEPŠENIE EPIDEMIOLOGICKEJ SITUÁCIE

Prílíš často sa opakuje, že ich otvoríme až sa zlepší epidemiologická situácia. Táto pasca zatvára dvere pred hľadaním možností ako školy ponechať otvorené alebo otvárať ako prvé v zlej epidemiologickej situácii. Vo výsledku to vedie k tomu, že školy ostávajú zavreté aj v situácii, ktorú by sme v inom časovom bode nazvali komfortnou pre otvorenie škôl.

PLOŠNÉ OTVORENIE VŠETKÝCH ŠKOL V PÔVODNOM REŽIME

Ambícia plošne otvoriť všetky školy v pôvodnom režime je asi najväčšou bariérou otvárania škôl. Je nerealizovateľná, pretože kým sa deti a dospievajúci v jednom regióne dočkajú zlepšenia a mohli by ísť do školy, tak zhoršená situácia v inom regióne zablokuje všetkých. Vo výsledku tak neustále ostáva doma možno aj viac ako 100 000 detí a dospievajúcich, ktorí by mohli byť v škole.

V ŠKOLÁCH TO MUSÍ BYŤ DOKONALÉ

Na školy nepoužívame ten istý meter ako na iné oblasti života. Vzdali sme kontrolu hraníc, vzdali sme trasovanie, vzdali sme kontrolovanie dodržiavania karantény, vzdali sme kvalitný zber údajov a ich analýzy (okrem niekoľkých zanietených jedincov v Dátach bez pátosu) lebo nevieme ako, nemáme kapacity, lebo sme to len preniesli na bedrá občanov, na bedrá samospráv. Jedným dychom ale podmieňujeme otvorenie škôl tými najprísnejšími a najťažšie realizovateľnými opatreniami. Podmienky musia byť na 100% splnené, aby ničím neprispeli k šíreniu epidémie.  

Skúsme nehľadať dokonalé riešenia s perfektným ručením, ale realizovateľné a udržateľné riešenia a skúsme prijať, že život je smrteľne nebezpečný a bez záruk. Áno, sme generácia náročných helikoptérových rodičov, ktorí chcú všetko, hneď a v dokonalom prevedení, ale toto je príležitosť upratať si priority a neobetovať zdravý vývin vlastných detí.

3. SMEROVKY VON Z TUNELA

KAŽDÝ DEŇ V ŠKOLE SA PRE KAŽDÉ DIEŤA POČÍTA.

Po tak dlhej dobe a s tak neistou perspektívou akú máme sa každý deň v škole pre každé dieťa počíta. Aj invividuálna konzultácia s učiteľom, aj raz do týždňa malá skupina, aj menšie skupiny po týždňoch na striedanie, aj na školskom dvore, aj keby len praktické cvičenia, aj keby len testy, aj keby len deti a dospievajúci, ktorí sa nezapájajú do dištančného vzdelávania, aj keby len deti a dospievajúci, ktorým to počas dištančného vzdelávania ide ťažšie. Najlepšie svojich žiakov a situáciu poznajú školy a snáď by mali mať možnosť zvoliť si spôsob, ktorý je pre nich najvhodnejší a v ktorom dokážu nájsť s regionálnym hygienikom prienik.

KVALITNEJŠIE ÚDAJE Z TERÉNU A LEPŠIA ANALÝZA

Zavádzame veľa opatrení ale nesledujeme ich účinnosť a ani nemám pocit, že by sme ich zavádzali či uvoľňovali na základe kvalitnej analýzy údajov. My vlastne viac nevieme ako vieme či konkrétne opatrenie je alebo nie je účinné a hlave prečo. Ak nepoznáme situáciu a jej hráčov, nemôžeme zavádzať šetrnejšie opatrenia, s menšími nežiadúcimi dopadmi a výraznejším efektom. Kvalitnejšie údaje z terénu a ich lepšia analýza by regionálnym hygienikom a školám mohla výrazne pomôcť v rozhodovaní a vyberaní, ktorý model a ktoré opatrenia zaviesť, a tým udržať školy pre čo najväčší počet detí a dospievajúcich otvorené.

ZDIEĽANÁ ZODPOVEDNOSŤ

Ak sú deti doma už druhý mesiac, niektoré rok, tak zdrojom nákazy budú len výnimočne, lebo sa nemali ako dostať k nákaze. Ak budú v škole stále v tej istej bubline, opäť je málo pravdepodobné, že budú tými, ktoré vnesú do komunity nákazu. To je skutočne na nás rodičoch a dospelých, aby sme ich nenakazili a znovu im tú školu, rovesníkov, a to, čo tak nutne v tomto období potrebujú pre svoj vývin, pre duševné a fyzické zdravie a pre to, aby to zvládli neukradli.

“HARM REDUCTION”

Nie som jediná, kto kričí, že škody sa už stali a nestačí školy otvoriť, ale by sme intenzívne mali pracovať aj na tom ako ošetriť škody, ktoré sa už udiali. Analyzovať, ktoré skupiny žiakov budú potrebovať aký druh intervencie, rehabilitácie, stratégie, aby sa minimalizovali následné škody. Do škôl nám môžu nastúpiť deti so zafixovanými úzkosťami, fóbiami, narušeným spánkovým rytmom, narušeným pracovným režimom, pozornosťou, medzerami v osvojených vedomostiach a zručnostiach, ktoré im budú brániť rozvíjať svoj potenciál a pokračovať v zdravom vývine.

ŽENY A DETI MAJÚ PRIORITU

Na záver si dovolím pripodobniť túto situáciu akejkoľvek inej živelnej katastrofe. Ak by nastala, deti a ženy by boli prvé, ktoré by sme zachraňovali. Ako je možné, že v čase pandémie sú tými poslednými, na ktorých berieme ohľad? Ak by sa udiala iná katastrofa, profesionálny tím pre krízovú komunikáciu by bol medzi prvými povolanými. Ako je možné, že pri pandémii sme svedkami chaosu, veľmi neprofesionálnej komunikácie a hlas profesionálov sa len veľmi ťažko presadzuje? Ak by sa to udialo, tím pre krízovú intervenciu by bol na mieste skôr, než by si účastníci stihli uvedomiť, že ich potrebujú a že so zvládnutím situácie potrebujú pomôcť. Ako je možné, že v našej situácii aj po roku trvania je potrebné obhajovať, že nepochybne má potenciál napáchať škody a ak to ostane neošetrené, škody sa budú len kumulovať, takže už včera sme mali hľadať spôsob ako ich zmierniť?

Prof. Andrea Madarasová Gecková, PhD,. Národná koordinátorka medzinárodnej štúdie Health Behaviour in School-Aged Children, www.hbscslovakia.com