Učiteľka na gymnáziu: Za počítačmi sa stráca celý mikrokozmos školských vzťahov. Zostal nám len výklad učiva.

Mgr. Eva Wolfová, PhD. Zdroj: osobný archív Evy Wolfovej
Mgr. Eva Wolfová, PhD. Zdroj: osobný archív Evy Wolfovej

Mgr. Eva Wolfová, PhD. je dlhoročnou učiteľkou dejepisu, občianskej náuky a aplikovanej ekonómie na Gymnáziu Poštová v Košiciach. V tomto rozhovore sa dozviete, čo si myslí o prebiehajúcom dištančnom vzdelávaní a jeho nástrahách, o možnom návrate žiakov do škôl a o slovenskom školstve ako takom.

Situácia s návratom žiakov do škôl pred Vianocami celý minulý týždeň nevyzerala veľmi svetlo. Pred víkendom však vyšla von informácia, že by sa tak po dlhej neistote malo udiať aspoň u niektorých druhostupniarov a stredoškolákov. Vláda kladie zodpovednosť na plecia riaditeľov a zriaďovateľov, ktorí majú v prvom rade zabezpečiť otestovanie žiakov a zamestnancov školy. Ako reagujete na toto náhle rozhodnutie? 

Tento rok je pre mňa ako pre človeka, ktorý neznáša zmeny, veľmi ťažký. Teším sa z toho, že sa pracuje s myšlienkou návratu detí do škôl, ale myslím, že by sme to mali prestať víťazoslávne volať „návratom“. Veľmi rada by som sa mýlila, ale podľa mňa sa väčšina študentov pred Vianocami do školy nevráti.

Skeptická zostávam aj v prípade, že vrátiť sa do školy budú môcť len otestované deti. Nie som síce ústavná právnička, ale právo na vzdelanie je jedno zo základných ľudských práv a nemyslím si, že podmieňovať ho testom, je úplne právne v poriadku.

Školstvu a deťom celkovo by pomohlo, keby existoval nejaký plán, ako to robiť, napr. na základe toľko spomínaných semaforov. Mám pocit, že na Slovensku sa celkovo veľa vecí robí bez plánu a dopadne to napokon dobre len kvôli tomu, že jednotlivci a inštitúcie prekonajú prekážky, ktoré im iní dali do cesty. Na toto nešťastné (ne)riešenie nedoplatí ani tak Poštová – elitné gymnázium s dobrým vybavením – ale doplatia na to práve školy v chudobnejších regiónoch.

Ako celkovo vnímate takúto komunikáciu vlády voči školám, učiteľom a žiakom?

Niektorí predstavitelia vlády mi v tomto čase doslova berú pocit zadosťučinenia z toho, čo robí NAKA. Vnímam, že je to veľmi chaotické, tak by to opísal asi každý. Podmieňovať vzdelanie – čímkoľvek – je podľa mňa nonsens.

U ministra školstva sa domnievam, že má potenciál byť jedným z tých lepších ministrov a nedovolím si ho kritizovať, pretože to má aktuálne veľmi ťažké. Dokonca si skôr myslím, že rezort školstva sa aj snaží v rámci nesplniteľných podmienok, ktoré dostáva. Na konci dňa však nemá o otváraní škôl rozhodovať premiér, ten by mal len podporiť rozhodnutie svojho ministra.

Prečo sa oplatí vrátiť do školy dva týždne pred Vianocami?

A prečo dva týždne pred Vianocami ľudia chodia do práce? To je založené na úplne rovnakom princípe. Mohla by som tu rozprávať o sociálnych kontaktoch a mnohých ďalších benefitoch, ktoré sme si doteraz snáď ani neuvedomovali, ale stále by sme sa vrátili k tejto otázke.

Chodby Gymnázia Poštová. Zdroj: Anthony Martin

Ako vnímate prechod Poštovej na online vzdelávanie? 

Keď na jar prišla prvá vlna pandémie, bola som ešte na rodičovskej dovolenke a v škole som učila len seminár aplikovaná ekonómia. Úplne som sa teda vyhla náročným začiatkom dištančného vyučovania.

Na zatvorení škôl v októbri ma úplne fascinovalo, ako rýchlo vedelo naše gymnázium prepnúť do iného režimu. Informácia prišla síce zrazu v nedeľu na obed, avšak do dvoch hodín škola zverejnila nový blokový rozvrh a všetci dostali mail s pokynmi, ako to bude ďalej vyzerať. Hneď na druhý deň o 7:50 sa bez problémov začalo online vyučovanie.

Vnímam to tak, že v rámci sťažených podmienok sme urobili najviac, čo sme vedeli urobiť – žiakom, ktorí nemali mikrofón či slúchadlá ich škola dokonca vedela aj požičať. Ak sa v médiách píše, že stopercentne to zvláda len okolo 15-20 percent škôl, tak Poštová je vskutku medzi nimi – a to vravím bez toho, aby som sa ju nejakým spôsobom snažila vyzdvihovať. Je za tým však veľmi veľa práce, času, odhodlania.

V čom podľa vás dištančná forma nedokáže nahradiť bežné prezenčné vyučovanie?  

Na strednej sa máte zamilovať. Na strednej sa máte možno trošku pripiť a potom sa hanbiť pred rodičmi. Máte sa s celou triedou pohádať kvôli stužkovej a na konci si poplakať, aké to bolo krásne obdobie. Online vyučovanie dokáže, pri najideálnejšom scenári, nahradiť naozaj len to vyučovanie. Avšak nenahradí všetky ďalšie benefity – väzby, ktoré v škole vznikajú, či situácie, ktorými si musíte prejsť, pretože sú súčasťou bežného tínedžerského fungovania a pripravujú vás na ďalší život.

Veľmi to sťažuje prácu napr. aj triednym učiteľom, pretože nevedia odhadnúť, čo sa v životoch žiakov ich triedy deje. Za počítačmi sa stráca celý ten mikrokozmos školských vzťahov. Zostáva len výklad učiva.

Ako podľa vašich skúseností zvládajú žiaci takýto typ vyučovania? Všimli ste si na nich nejaké zmeny – či už v aktivite, motivácii alebo poctivosti?

Ja tento rok neučím maturitné ročníky, takže panika maturantov ku mne ešte nedolieha. Podľa mňa je pre žiakov, rovnako ako aj pre mňa, čoraz ťažšie udržať si rytmus jednotlivých dní či nadšenie – a to ako v tej prirodzene aktívnejšej časti triedy, tak aj v tej pasívnejšej. Kým prvýkrát nový štýl učenia mohol byť ešte zaujímavý, teraz je to už skôr ubíjajúce.

Veľmi by podľa mňa pomohlo, keby sme po vianočných prázdninách nastúpili do školy s istotou, že sa počas zvyšku roka opäť nezatvorí. Nie som si istá, či by sme v druhom polroku opäť psychicky zvládli také dlhé zatvorenie.

Čo je podľa vás najväčším problémom či prekážkou pre žiakov pri dištančnej výuke?

Opäť použijem svoj príklad… Sebadisciplína. Ráno vstať, umyť si zuby, prezliecť sa z pyžama, sadnúť si k notebooku a nepustiť si Netflix, ale ozaj urobiť úlohy, ktoré učitelia vyžadujú. Tá sebadisciplína je hrozne ťažká.

Ako sa po prechode na dištančné vzdelávanie zmenil váš celkový režim, štýl učenia? Museli ste sa nejako prispôsobiť?

V prvom rade určite viac pracujem. To, čo som mala pripravené na papieroch, som si musela prehodiť do elektronickej formy. Učiteľkou som už pomerne dlho a mala by som vedieť ťažiť z toho benefitu, že väčšinu vecí mám už odučených a dopredu nachystaných. Teraz mi táto výhoda padla, pretože okrem učenia musím materiály ešte prehodiť do počítača. Niežeby som predtým nerobila s videami a prezentáciami, ale je to predsa len iné, musieť elektronicky pracovať so všetkým.

Neviem si predstaviť, ako toto zvládajú učiteľky piatakov, šiestakov, v podstate jedenásťročných detí, ktorých pozornosť musia udržať celých 45 minút. Musí za tým byť strašne veľa práce. Okrem kopiacich sa povinností nám tiež chýba spätná väzba, nemôžeme sa ísť niečo jednoducho opýtať kolegyne. Celkovo sa vo svojej práci cítim veľmi sama.

Mgr. Eva Wolfová, PhD. a riaditeľ Gymnázia Poštová, Mgr. Otto Révész (obaja v strede). Zdroj: osobný archív Evy Wolfovej

Do akej miery boli učitelia globálne – a tým nemyslím len kolektív nášho gymnázia – pripravení na takéto vzdelávanie? Dá sa to vôbec naučiť? Majú mladší učitelia výhodu, napr. čo sa týka pracovania s technológiami?

Celkom sa stotožňujem s výrokom, že táto pandémia „prekopala“ naše školstvo viac ako akákoľvek reforma od roku 1990. Školstvo nebolo prioritou žiadnej vlády, lebo nebolí, nevidíte ho a vaši voliči už do školy nechodia. Globálne sme na to teda rozhodne pripravení neboli. Je to veľká výzva, ktorej sa každý zhostil, ako najlepšie vedel.

Samozrejme, že ak ste mladší učiteľ a bežne žijete s technológiami, tak je to pre vás do určitej miery ľahšie. Avšak podľa mňa sa s nimi dá aspoň čiastočne naučiť pracovať v každom veku. Priznávam, že som veľmi ovplyvnená tým, že vidím, ako to na Poštovej skvelo funguje, ale napokon, veď sme jedno z troch najlepších gymnázií na Slovensku. Je to o to ľahšie, ak pracujete s motivovanými žiakmi a s dobrým vybavením. Skoro určite viem povedať, že to pre nás nebola taká výzva, ako to môže byť niekde inde.

Čo by vám ako učiteľom pomohlo pre efektívnejšie dištančné vyučovanie?

V prvom rade keby sa vládne rozhodnutia nemenili každú chvíľu. Ďalej kvalitné technické vybavenie – a to hovorím aj napriek tomu, že žijem vo veľkomeste, s dobrým pripojením a notebookom. Neviem, v ktorom vesmíre má priemerná slovenská rodina počítač či tablet pre každého člena domácnosti.

Okrem tohto ale školstvo potrebuje rozsiahlu, dlhodobú a ucelenú koncepciu, kam ho chceme dostať. Začať by sme podľa môjho názoru mali u základných škôl tým, ako je tam štruktúrovaná a vyučovaná daná látka. A hlavne, aby sme konečne neboli štátom, kde je váš úspech vo vzdelávacom systéme predurčovaný tým, do akého finančného zázemia sa narodíte.

Aký veľký máte strach z toho, že sa v škole nakazíte? Je to niečo, čo je v kolektíve učiteľov témou?

Je to veľmi individuálne a ovplyvnené hlavne vekom, skúsenosťami. Keďže som sama mladá a nemám žiadne dlhodobé ochorenia, hovorím si, že prinajhoršom by som to vyležala. Skôr by som sa ale bála, že nakazím svojich alebo manželových rodičov, ktorí sú už starší. Keby som ale bola súčasťou rizikovej skupiny, určite je môj strach väčší.

Ako dlho si ešte viete predstaviť, že by školy fungovali v tomto režime?

My na Poštovej by sme to podľa mňa s vypätím všetkých síl zvládli aj do konca januára, čiže celý prvý polrok. Pre mnohé školy a deti bolo už včera neskoro.

Spomínali ste mi, že vaše deti navštevujú škôlku, ktoré zatvorené nie sú a tak máte aspoň pokojné prostredie na vyučovanie. Čo by ste robili, ak by sa zatvorili aj škôlky?

Asi by sme sa s manželom museli nejako striedať – o deti by sa staral on a ja by som zatiaľ učila a potom by sme sa vymenili. Alebo by som musela do veľkej miery prejsť na offline vyučovanie – pripravovanie zadaní na individuálne vypracovanie, ktoré by som potom kontrolovala. Každopádne by to však bola veľká výzva a som veľmi rada, že jej momentálne nemusím čeliť.

Rovnako však obdivujem učiteľov, ktorí dokážu učiť, pričom vo vedľajšej izbe sa im dištančne učia ich vlastné deti. Včeobecne sa málo rozpráva o tom, že mnohí učitelia sú zároveň rodičmi, ktorí musia niekedy rovnako svojim deťom vo voľnom čase pomáhať s úlohami. Sama učím dejepis, ale vysvetliť takú matematiku by už bol problém. Učitelia sú v tom dvojitom záprahu zaneprázdnených rodičov úplne rovnako.

Bežný deň na gymnáziu. Zdroj: Anthony Martin

Aký návrat do školy by ste zrealizovali vy? Ktoré opatrenia sú podľa vás užitočné?

Nemyslím si, že mi to prináleží hodnotiť, lebo nie som ani epidemiologička, ani nevidím dáta, s ktorými sa operuje, informácie vnímam len z médií. Myslím si však, že opatrenia zavedené od začiatku tohto školského roka – ranný filter s kontrolou teploty, pravidelná dezinfekcia rúk a nosenie rúšok naozaj fungujú. Sama to vidím na svojich deťoch – od septembra nebol ani jeden zo synov čo i len raz chorý, pretože sa do škôly nedostane ani dieťa s obyčajným „soplíkom“.

Rôznymi opatreniami by som sa inšpirovala hlavne u krajín, v ktorých vidíme, že fungujú, alebo že sa im podarilo nechať školy otvorené aj počas jarného vrcholu pandémie. To by sme ale najprv museli mať školstvo a zdravotníctvo, ktoré nefungujú na zotrvačnosť a len preto, lebo ľudia, ktorých v nich pracujú, sa sami snažia najviac, ako vedia.

Čo by ste takto na záver odkázali vláde alebo krízovému štábu, ak by ste mali tú možnosť?

Slováci sú národ, ktorý znesie veľa – aj preto sme v našich tisícročných dejinách povstali len dvakrát. Len by pomohlo, keby sme vedeli, čo všetko máme zniesť: že musí byť lockdown, že je nutné dodržiavať také a také pravidlá, kedy to skončí, následne urobíme to a to. Najdôležitejšie je podľa mňa byť úprimný, pravdivý, nerozprávať s nami ako s deťmi. To nerobím ani ja so svojimi študentmi, tak prečo sa tak so mnou rozpráva premiér?

Nie je hanba povedať, že nevieme, ako to spraviť, rovnako ako nie je hanbou priznať si vlastné chyby, keď sa ukáže, že nejaké opatrenie nefunguje. Neupieram im, že to majú ťažké, ale chcela by som, aby boli vo vláde čestní lídri, ktorí by nás viedli… hoc aj pandémiou.

Možno by si mali predstaviť, že už nebude žiadne druhé volebné obdobie, že toto je jediná šanca Slovensko niekam posunúť. Keby sa na to pozreli takto, možno by sa im mnohé rozhodnutia robili oveľa ľahšie.