Študenti: Školy ste zatvorili ľahko, pre nás však znamenajú veľa !

„O zatvorení stredných škôl rozhodli tak ľahko, zvečera na ráno, nemala som pocit, že by si uvedomovali, čo to pre nás znamená a čo nám spôsobia. Hovorili sme si – prečo zatvárame školy, keď by nám malo záležať na našej budúcnosti. Akoby sme nikoho nezaujímali,“ hovoria študentka Marína Hluchá o svojich pocitoch, keď vláda oznámila zatvorenie škôl. Marínu i jej spolužiačku Michaelu Pavukovú sklamanie viedlo k tomu, že rozbehli svoju petíciu za opätovné otvorenie škôl. Obe študujú na Gymnáziu Poštová 9 v Košiciach. „Sme jedna z tých škôl, ktoré rozbehli dištančné vzdelávanie už v 1. vlne, a to veľmi striktne, ideme podľa rozvrhu a máme všetky hodiny. No chýba nám kontakt s učiteľmi,“ hovorí Marína a dodáva, že maturuje z chémie a zatvorenie škôl znamená, že sa nemôže na maturitu ani prijímačky na vysokú školu pripravovať v novom laboratóriu, ktoré škola otvorila. „Prišli sme už o tri mesiace na jar, učiteľ sa to snažil dobehnúť a po spustení školského roka nám ponúkol možnosť pracovať v laboratóriu aj popoludní. Potom školu opäť zatvorili.“

NENECHAJTE NÁS DOMA POL ROKA

Michaela i Marína veria, že sa do školy vrátia ešte do Vianoc. V to isté dúfa aj Adrián Čubák, študent Gymnázia arm. gen. L. Svobodu v Humennom. „Už na jar sme neboli v škole tri mesiace. Ak sa nevrátime do konca roka, budú to ďalšie takmer tri mesiace. To znamená dohromady pol roka bez riadneho vzdelávania,“ počíta.

Aj podľa Adriána sa učitelia veľmi snažia, no pripojenie na internet v škole je slabšie, preto nemajú žiaci online všetky hodiny podľa rozvrhu.

„Učitelia hľadajú riešenia, napríklad učiteľ dejepisu nám začal nahrávať videá.“ Adrián však maturuje z matematiky a potrebuje ju i na prijímačky na vysokú školu, preto mu chýba možnosť byť v škole a pýtať sa priamo na to, čomu nerozumie. Vyjadrenia, že budú na našu situáciu prihliadať pri maturitách sú pekné, no my sa v prvom rade pripravujeme na prijímačky na vysoké školy. A nemyslím si, že vysoké školy, najmä tie v zahraničí, budú prihliadať na to, že sme na Slovensku mali dištančnú výučbu, kým uchádzači z iných európskych krajín sa pripravovali stále prezenčne,“ hovorí Adrián. „Nie som epidemiológ, ale ak je obava zo zvýšenej mobility či koncentrácie ľudí, tak v prípade nášho gymnázia by boli v budove len tri maturitné triedy. A nie sme ani internátna škola. Chýbajú mi dáta, prečo by mali byť ďalej zatvorené všetky škole plošne na celom Slovensku,“ hovorí. Adriánova škola fungovala v septembri podľa školského semafora a škola ani jeho trieda nebola zatvorená ani raz.

„Najradšej by som bol, keby sa do škôl mohli vrátiť všetci študenti, no myslím si, že čím skôr by mali byť k výnimkám ako sú materské školy či prvý stupeň základných škôl, pridané aspoň maturitné ročníky stredných škôl.“

CELÉ DNI ZA POČÍTAČOM A OBAVY O BUDÚCNOSŤ

Študentky z košického gymnázia majú šťastie, že ich škola učí naplno distančne a že majú doma fungujúce pripojenie. Michaela je doma ešte s troma súrodencami, striedajú si zariadenia – telefón, počítače či tablet. A trávia za obrazovkami celý deň. „Sme radi, že sa učíme, ale je náročne vydržať sedieť celý deň na počítačom. Striedam kreslo, stoličku aj posteľ. A keď skončíme s online vyučovaním, môžeme rovno zostať na počítači, aby sme si urobili úlohy,“ hovorí Michaela.

Ako nešťastnú hodnotia študenti komunikáciu voči ním i učiteľom a nedostatok informácií zvyšuje ich obavy o budúcnosť. Nielenže sme školy zatvorili doslova „zvečera do rána“, ale študenti netušia, kedy môžu počítať s návratom a obávajú sa, ako situácia ovplyvní ich maturity či prijímačky. Michaela sa pripravuje na maturitu z angličtiny a nevie, či nebude zase administratívna. To sa stalo minulý rok, keď končiace ročníky neabsolvovali ústne maturity, ale známky vyplývali z predošlého hodnotenia. „Veľa sme o tom hovorili s učiteľkou angličtiny, viacerým žiakom vyšli z administratívnej maturity horšie známky,“ hovorí. „Najradšej by som mala normálne maturity, no neviem, či nám tento výpadok nebude chýbať preto, aby sme sa na ne riadne pripravili.“

Michaela písala i ministrovi školstva B. Gröhlingovi. „Odpísal, že sa snažil školy udržať otvorené, no krízový štáb bol nekompromisný.“ Ani Miškina škola či trieda nebola počas septembra ani raz zatvorená.

„Mali sme mať stužkové a rozlúčky – no všetko, na čo sme mali celý život spomínať, zrušili. Chápeme to, ale mali by nám aspoň umožniť chodiť do školy,“ uzatvára Adrián.